Narodila som sa do sychravého dňa na konci jesene 1974 v Bratislave. Šedivý však nebol len ten deň, šedivá bola celá doba, v akej sa žilo. No moje detstvo bolo šťastné.

Od malička som veľa športovala a mala mnoho záujmov. Nebola som dieťaťom, ktorému dospelí museli vymýšľať zábavu. Mala som vraj “vrtuľu v zadku”. Milovala som biatlon, plávanie, bedminton, squash. Nevynechala som dokonca ani balet. Áno, uznávam, ten sa v mojom detskom diapazóne záujmov objavil zrejme omylom. Pohyb po špičkách som využívala skôr na prikrádanie sa ako tancovanie. No hru na akordeón som si fakt užívala, hoci nevylučujem, že som bola jediná.

Od malička rodičia i celý tím dospelákov, čo ma obklopoval, budovali vo mne pocit, že o všetko sa musí človek zaslúžiť predovšetkým sám. Štúdiom, vzdelaním, tvrdou prácou a snažením. Naučila som sa, že o veci sa treba deliť, ľuďom treba pomáhať a treba si vážiť aj všednosť. A že život je fér práve vtedy, ak mi včas ukáže, že nemusí byť vždy fér. Aj v politike sa snažím nájsť súzvuk s ľuďmi, ktorí nečakajú, že sa o nich niekto, napríklad štát, postará a ktorí sa o svoje miesto pod slnkom sami usilujú. Samozrejme, ak na odkázanosť nemajú objektívne dôvody.

Od detstva mi zostala záľuba v športoch. V lyžovaní, volejbale a windsurfingu. V dospelosti ma túžba objavovať nové horizonty priviedla aj k behu, golfu a potápaniu. Takže viem, čo sa deje na zemi, na vode, pod vodou, na snehu i za sieťou. Už mi chýba len lietanie.

Ale späť do minulosti.

Posledné tri roky základnej školy som strávila v Bulharsku. Tam, na Balkán, odviedla môjho otca práca. Na toto obdobie nemám najlepšie spomienky. Ťažko som znášala odlúčenie od brata, starých rodičov, priateľov a záľub. Nechodila som do školy, učila som sa sama a raz polročne som absolvovala na Slovensku skúšky. Nebolo to „nič moc“, no tento pobyt vo mne budoval samostatnosť a zodpovednosť. A venoval mi spomienku, že mäso v obchode a kino na sedenie nie sú samozrejmosť.

O to šťastnejšie obdobie prišlo po nástupe na gymnázium. Rodičia boli naďalej v Bulharsku a my s bratom sme gazdovali doma sami. Škola išla ako po masle a voľný čas som delila medzi starostlivosť o domácnosť, priateľov a šport. Iste mi mnohí teraz závidíte a máte čo!

 Po maturite som pokračovala v štúdiu v oblasti financií. Vyštudovala som Vyššiu odbornú školu, odbor financie, bankovníctvo a investovanie, odbor    poisťovníctvo. Po jej ukončení som absolvovala Ekonomickú univerzitu v Bratislave, odbor peňažníctvo, bankovníctvo a investovanie. Vraj električková  škola, no ja sa nesťažujem. Každý si zo školy vezme presne toľko, koľko chce. Ja som obidve školy využila na maximum.

 Už počas druhého ročníka Vyššej odbornej školy som absolvovala odbornú prax v  IT spoločnosti Asset). V nej som popri škole nakoniec aj brigádovala.  Bolo to skvelé obdobie. Firma bola progresívna, pracovalo v nej veľa mladých ľudí a rýchlo rástla. Pracovala som čiastočne na vývoji (analýzy a reverzný  inžiniering) a na používateľskej dokumentácii. Boli to hlavne príručky a neskôr on-line pomoc pre ľudí, čo používali naše systémy. Nič lepšie, ako mať  možnosť spolupracovať na vývoji informačných systémov pre finančné inštitúcie, sa mi vo vzťahu k môjmu štúdiu nemohlo stať. Po pár rokoch som  dostala na starosti oddelenie s tuctom ľudí, neskôr pribudla agenda externého a potom aj interného vzdelávania. To bol môj prvý kontakt s oblasťou  ľudských zdrojov a zároveň obrovský priestor na sebarealizáciu. V rýchlo rastúcej firme som dostala priestor vybudovať „na zelenej lúke“ vzdelávacie  systémy a systém budovania kariérneho rastu.

Logickým pokračovaním bola ponuka riadiť celé personálne oddelenie a s tým budovať a zavádzať ďalšie personálne systémy. To už mala firma vyše 300 zamestnancov. Toto obdobie môjho pracovného života bolo vynikajúce, aktívne, prínosné. Milovala som svoju prácu. Brala mi síce veľa času, no zároveň ma maximálne napĺňala. Spomínam si na štvorročné obdobie bez jediného dňa dovolenky. A podotýkam, spomínam na to v dobrom.

 Postupne som si dopĺňala ďalšie vzdelanie. Na City University v Bratislave som absolvovala psychológiu personálneho manažmentu a v rôznych vzdelávacích  spoločnostiach viacero školení a programov v oblasti manažmentu, personalistiky, koučingu, mzdovej agendy a zamestnávania. To všetko popri práci. Rozbehla  som  spoluprácu s vysokými školami, čo v tom čase nebolo nič bežné. Zaviedli sme systém riadenia kvality, participovala som na delimitácii firmy a joint venture.  Realizovali sme viaceré akvizície, kótovali sme firmu na zahraničnej burze a rozbehli množstvo zaujímavých projektov.

 Firma Asset mi dala veľmi veľa. Skúsenosti, zážitky, priateľov. A možnosť zažívať pocit, že po tvrdej práci sa spoločným snažením dostavujú hmatateľné výsledky.  Pocit, ktorý mi v politike veľmi chýba. V Asset-e som začínala ako štyridsiaty štvrtý zamestnanec a po štrnástich rokoch som odchádzala z nadnárodnej firmy  ASSECO,  v ktorej na Slovensku pracovalo takmer 400 ľudí. Celé ASSECO už malo v tom čase po Európe okolo 8 tisíc zamestnancov.

 Po odchode som si chcela dať pauzu. Aspoň pol roka.

Nedala. Môj odchod sa rozkríkol a na stôl prichádzali zaujímavé ponuky. Začala som robiť nábory, výbery a headhunting ľudí do spoločností, nastavovať a implementovať personálne procesy, radiť, koučovať a školiť. To všetko už na vlastnom, v spoločnosti spolu s mojím bratom.

Netrvalo dlho a prišla ďalšia ponuka. Však to poznáte, taká, ktorá sa neodmieta.